Inšpirácie, ktoré bolia.
Dnes som videla vodnú hladinu, zamrznutú, plnú stôp dvoch ľudí. Jeden z nich som bola určite ja... Ale bolo to dávno. A tak som radšej privrela viečka a spala, kým ten obraz nezmizol. Povedala som si, že o tom nebudem písať. Ani hovoriť.
Inšpirácie minulé.
Potom som videla mesto. Bolo plné slov, osudov a dverí. Všade boli schody a okná a mnoho ľudí. A balkóny. A všade sa hojdali malé svetielka. A smiali sa, lebo vedeli, že sa pozerám. A ja som vedela, prečo sa smejú. Strážili tie schody, dvere a osudy, a balkóny, ale aj tak sa všetci báli, že ostanú sami. Až neskôr som zistila, že tí ľudia tie svetielka nevideli. Mrzelo ma to a povedala som si, že o tom písať nebudem. A celá som odtiaľ odišla.
Inšpirácie falošné.
Videla som cestu. Hmlistú, novembrovú, posypanú kameňmi a lístím a myslela som si, že budem písať o smútku. Ale prečo, keď nie je, keď len poblázni ma jeho obraz a zmizne a nechá ma rozpačito stáť a rozmýšľať o dôvodoch? A cesta sa vzdialila. Aj idea.
„Ako ťažko sa mi teraz hľadá," cítila som a na chvíľu som preto prestala hľadať. Dlho som spala a vlak bežal hodiny. Vedela som ale, že ju potrebujem. Aby som mohla... čokoľvek. A stále som chcela vidieť niečo iné, viac.
Inšpirácie skutočné.
Potom som sa zobudila. A videla som tvár toho, ktorý sedel pri mne. A jeho oči boli pre mňa viac. Viac ako inšpirácia. Aj keď v skutočnosti, som ich nevidela.